Je tu ale niečo, čo nám nedovoľuje užívať si tento stav z jednoduchosti bytia. A to je naša myseľ. Naša myseľ, ktorá nám chce vnuknúť neustále nejakú obavu, nejaký strach, či pocit viny, krivdy, pochýb samého o sebe, pocit neustále niečo dokazovať iným či sebe, niečo tu zanechať, niečo urobiť.
Stále niečo hľadáme, stále nám niečo chýba, stále nemáme dosť. To, čo v skutočnosti hľadáme sme my sami. Tak veľmi sme sa vzdialili svojej prirodzenosti, svojej duše, až z toho vznikol tento nutkavý pocit, že nám niečo stále chýba a pritom v skutočnosti môžeme mať úplne všetko, čo pre spokojný život potrebujeme.
Je to hlas našej duše, ktorá sa nám chce pripomenúť. Chce nám povedať, že my sa môžeme cítiť šťastní a naplnení práve teraz. Treba len nechať ísť všetky tie myšlienky naplnené strachom a negativitou a ponoriť sa do ticha. Počúvať svoje pocity, svoje srdce.
Sme tak zamestnaní svojou mysľou, ktorá nás zotročuje a my slepo nasledujeme všetky tieto neláskavé myšlienky, miesto toho, aby sme sa len zastavili, nadýchli a z vyrovnaného stredu robili správne rozhodnutia v súlade s našimi pocitmi.
Doprajme si tento luxus v podobe lásky k sebe samému, oceniť a milovať život taký, aký je. Milovať svoje telo, vďaka ktorému môžeme žiť, dýchať, vidieť, cítiť, plakať, milovať.
Autor: Dominika Suchá Matano, Zdroj: http://cestacloveka.sk
