CESTY LÁSKY A OHŇA

Jean-Paul Sartre kedysi napísal: ,,Peklo sú tí druhí.” A rovnako je to aj s nebom.

Vzťahy môžu byť peklom. Niekto vyžaduje viac času alebo pozornosti, niekto iný nemá dosť voľnosti alebo priestoru. Niekto ovláda, iný sa bráni. Niekto plače a snaží sa dostať dovnútra, iný vzdychá a snaží sa dostať von. Znovu a znovu sme citovo bombardovaní. Často si hovoríme: ,,Prečo sa vôbec namáham?”A predsa sa raz za čas náhle rozžiaria hviezdy: minútu, hodinu, možno deň, rok alebo ešte dlhšiu dobu je láska dokonalá. Niekto nás vidí takých, akými skutočne sme, a presne takých nás miluje. Samotný vzduch sa stane pohyblivým chodníkom, po ktorom kráčame od jedného úžasného okamihu k druhému, dopovedáme to, čo mal ten druhý na mysli, a navzájom si opatrujeme svoje sny. Akoby sa aj naše molekuly dokonale poznali. Práve v tej jednej chvíli alebo v tom jedinom dni sa konečne necítime na Zemi tak sami.

Láska je tá najvyššia, Bohom stvorená realita vesmíru, ale svet, ktorý sme si pre seba vytvorili, ju neuznáva ani nereflektuje.

S pomocou našej slobodnej vôle sme si vybudovali nepriateľské duševné kráľovstvo, v ktorom miesto lásky vládne strach. Láska sa vo svete strachu necíti vítaná, pretože tam skrátka vítaná nie je. Môže byť veľmi obtiažne získať v tejto rovine trvalú lásku, keď sa toľko vymyká súčasnému emocionálnemu naladeniu. Cesty lásky sa môžu zdať takmer neprirodzené. V tomto iluzórnom svete sme si pre seba vytvorili akúsi náhradnú lásku. Je založená skôr na tolerancii než na skutočnom prijatí, skôr na forme než na obsahu a skôr na spojení tiel než na spojení duší. A pokiaľ ideme len po povrchu, dokým sa neženieme za vrcholným zážitkom lásky, majú tieto vzťahy celkom slušnú šancu na prežitie.

Ale keď sa odvážim povedať: ,,Nie, ja chcem viac”, potom konfrontujeme ego a dožadujeme sa radosti, ktorá je prirodzeným a vrodeným právom všetkých Božích detí. Pokiaľ si trúfneme povstať a vedome prehlásiť, že neprijímame obmedzenia vnútené v tomto svete láske a že chceme ešte za života skúsiť dvíhanie závoja, potom vyzývame na súboj sily strachu. A strach nám odpovie: ,,Fajn, kľudne si hlboko miluj, keď chceš. Mne je to jedno. Ale pozri sa na tú ohnivú stenu pred sebou a tiež napravo a naľavo od teba. Samozrejme ťa pohltí. Ale rozhodne do toho choď s skús cez tú stenu prebehnúť.”

Ten oheň je ničivý, ale milosť nás vybaví charakterovou štruktúrou z titánu, ktorá odolá. Dve duše, ktoré úprimne spoja svoje duchovné sily, vytvárajú – doslova – Božskú energiu. Táto moc sa odráža v hmotnom svete. Nukleárne fúzie aj nukleárne štiepenie sú fyzické dôsledky mimoriadnych možností ničiť alebo tvoriť, záleží na tom, či sa dve jednotky života oddeľujú alebo spájajú. Vzťahy môžu byť silno zlé a môžu byť silno dobré, ale nikdy nemôžu byť bez sily…

Láska môže byť obrovskou horou, pestovanou záhradou, zúrivou búrkou, chladným vánkom alebo nádherným kúpeľom. Ale zakaždým je niekde nablízku oheň. Vždy sú prítomné tie žhavé uhlíky, signalizujúce zasvätenie duše. Pokiaľ tam oheň nie je, nie je tam lásky. Môže to byť manželstvo, ktoré vydrží naveky. Môže to mať všetky znaky toho, čo svet nazýva “solídnym vzťahom”. Ale pokiaľ Vás to nenúti, aby ste sa posunuli o stupeň vyššie, pokiaľ Vám to netrhá srdce na milión kúskov, aby sa potom vo chvíli osvieteného porozumenia znovu zacelilo, potom ste skutočne nemilovali. Snáď ste učinili za dosť mešťanom, ale nehovorte tomu láska.

Kedykoľvek sa naskytne šanca na hlbokú lásku, stojí pred ňou vysoká ohnivá stena. Ten oheň na seba môže vziať podobu niečoho, čo spaľuje zvnútra – nejaký vnútorný stav – alebo môže mať podobu vonkajších okolností. Ale nikdy neexistuje láska bez ohňa. Mystikovi prítomnosť lásky nehovorí: ,,Bež preč”. Ponúka ho: ,,Ak si dosť silný, aby si to ustál, tak tu je láska”.

Pred rokmi spievala Chaka Khan v jednej pesničke o tom, že je ochotná kvôli láske “prejsť ohňom”. V skutočnosti je to práve oheň, ktorý nás formuje. Nepredstavuje pre vzťah nebezpečenstvo, ale najvyšší dar. Nespáli základnú podstatu, ale všetko ostatné. Keď sa pred nami vztýči ohnivá stena a ten, koho skutočne milujeme, stojí na jej druhej strane, potom z nás odvaha natiahnuť sa skrz oheň za rukou nášho milovaného činí magickou bytosťou schopnou prejsť ohňom bez toho, aby sa popálila. V tomto okamihu sa napájame na odlišnú frekvenciu vedomia. Keď to dokážeme, dokážeme takmer čokoľvek.

Svet udeľuje ceny za mnoho vecí. Existuje cena za najlepšie čokoľvek, čo si len človek dokáže predstaviť. Ale jedinou cenou pre umelca lásky je radosť z vedomia, že ste sa skrze oheň dostali na druhú stranu. Neexistuje žiadna svetská cena, ktorá by sa vyrovnala nadšeniu z tohto úspechu a z úsmevu, ktorý sa vyčarí na tvárach dvoch ľudí.

Radosť z vedomia, že sme zvíťazili nad ohňom, že sa kov v našom srdci zmenil na zlato, činí zo vzťahu posvätný kalich. Milostné energie ľudstva sú na tento kalich pripravené, vodu máme, chýbal by nám len ten pohár. Civilizácia, ktorá neuznáva posvätnosť zmysluplnou a ponecháva ju v suchopárnom a asexuálnom kontexte, netuší, ako zachádzať s posvätnými milostnými vzťahmi.

V ničom skutočne ľudskom nevidí božstvo – ako by ho teda mohla vidieť v tej najľudskejšej veci na svete?

Keď sa meníme, meníme všetko navôkol. Vytvárame nové dejiny lásky k sebe, k druhým – medzi sebou a bude nám dobre na svete.

Zdroj: http://slunecnyzivot.cz