O uponáhľanom kráľovstve

Bolo nebolo, bolo raz jedno uponáhľané kráľovstvo, na ktorého čele sedel… on vlastne nikdy nesedel, lebo na to nemal čas… Uponáhľaný kráľ.

Mal chorú ženu, ktorej chcel dať všetko a veľmi sa bál, že pokiaľ sa niekto zastaví a na chvíľu si sadne, to, čo kedy vybudoval, mu popadá na hlavu. A preto dbal na to, aby v kráľovstve neboli stoličky. A vôbec, prečo by sa stolári mali zaoberať niečím tak kontraproduktívnym ako sú stoličky?

Jedinú stoličku v celom kráľovstve mala jeho žena, ktorá sa ako jediná neponáhľala vôbec nikam.

A tak kráľ neustále behal a mal vytvorený zoznam všetkého, čo musí stihnúť a ten zoznam neustále narastal a už mal vyše 1000 strán a stále mu nebolo dosť a on už začínal byť vyčerpaný a aj ľudia začínali byť vyčerpaní a prosili ho, nech vymyslí niečo, aby sa už nemuseli neustále ponáhľať.

A jedného rána, keď kráľ vyskočil z postele a dúfal, že ho nikto pri tomto poklesku nevidel, zvolal:

– Kde mám svoj nový kabát?

Vtom pribehla služobná.

– Rýchlo sme ho pre vás ušili horkou ihlou.

A podala mu krásny zlatom vyšívaný kabát.

Kráľ sa rýchlo obliekol, ani topánky si nestihol zaviazať, nasadol na najrýchlejšieho koňa, aký v kráľovstve bol a utekal navštíviť do ďalekých hôr najmúdrejšieho mudrca. Ešte ani nezliezol z koňa a vyhŕkol na neho:

– Čo mám robiť?

A v tom si uvedomil, že jednu nohu má bosú lebo cestou v tej rýchlosti stratil topánku.

A mudrc sa pomaly otočil ku kráľovi a kľudným hlasom odpovedal:

– Nie je čas nič robiť. Len to čo je večné je odpoveď.

– Aha!

Kráľ zas rýchlo vysadol na koňa a utekal späť do kráľovstva a mudrcovi ešte stihol na pozdrav zdvihnúť ruku. A nový narýchlo ušitý kabát spravil kššš a rozpadol sa mu rukáv.

Domov prišiel už úplne bez topánok a ani si to nevšimol, lebo nemal čas sa niečím takým zaoberať.

Hneď vydal rozkaz, aby všetci v kráľovstve prestali pracovať a sľúbil štedrú odmenu tomu, kto okamžite vymyslí recept na večnosť.

Do svojho kráľovstva pozval alchymistov a liečiteľov z celého sveta a všetci začali rozmýšľať, ale ako pátrali, tak pátrali, žiadny recept na večnosť nájsť nevedeli.

A tak narýchlo postavené domy stále chátrali a padali. A ľudia padali tiež kvôli únave, pretože nestíhali ani jesť či spať. A kráľ bol nervózny a jeho žena sa stále smiala na tej svojej stoličke, lebo všetky jej krásne narýchlo ušité šaty, ktoré jej daroval, sa rozpadali a kráľ si povedal, že takto to teda nejde a znovu vysadol na koňa a utekal za mudrcom.

Ešte len z diaľky zahliadol jeho príbytok, už kričal:

– Čo mám robiť? Nič večné sme nevymysleli.

A mudrc si pomaly zapálil fajku a hovorí:

– To čo je večné, nejde vymyslieť, ani dosiahnuť. To čo je večné, už je.

– Aha!

Kráľ sa zas otočil a ešte chcel zdvihnúť na pozdrav ruku. No uvedomil si, že tam má ten prasknutý šev a tak zdvihol druhú ruku a kabát spravil kššš a rozpadol sa mu aj druhý rukáv.

Hneď ako sa vrátil späť do kráľovstva, vydal rozkaz, aby všetci v kráľovstve prestali rozmýšľať a zvolal veľké pátranie a sľúbil štedrú odmenu tomu, kto hneď a zaraz nájde večnosť.

Do kráľovstva sa začali zbiehať rôzni pátrači s rôznymi detektormi, matematici a iní vedci z celého sveta, no nikto večnosť nevedel nájsť.

A kráľova žena už celkom nahá sa len smiala na tej svojej stoličke, ako sa všetci bláznia a ľudia nešťastní a vyčerpaní z toľkého náhlenia odchádzali preč z kráľovstva a všetko sa rozpadalo a tak tí, čo ostali, sa museli ponáhľať ešte viac, aby všetko stíhali zachraňovať.

A kráľ sa už nahneval a znovu vysadol na koňa a utekal za mudrcom. Prišiel až k nemu do domu a chcel mu vynadať, no keď išiel výhražným gestom zdvihnúť ruku, uvedomil si, že už má dotrhané oba rukávy a tak tam len stál a mračil sa a hovorí mudrcovi:

– Nemám čas.

A mudrc sa zasmial a hovorí:

– To je dobre.

A kráľ sa urazil a mudrc pokračoval:

– Iba čistota v srdci nepotrebuje žiadny čas. Všetko ostatné podlieha zubu času.

A tak kráľ išiel domov peši, pretože aj jeho kôň už bol unavený a nechcelo sa mu neustále utekať hore dolu.

A keď prišiel kráľ vyčerpaný a ošklbaný po dlhých mesiacoch naspäť do paláca, nebol tam už nikto, pretože všetci ušli. Iba jeho žena sedela na stoličke pri bráne a usmievala sa na neho.

A tak si kráľ sadol na zem k nej a dlho tam spolu ticho sedeli a žili pomaly bez strachu z pominuteľnosti…
A v srdci stále žijú.

Navždy.


zdroj: http://cestacloveka.sk, autor: Dari
Zdielaj článok
Komentáre
Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
Pridajte Váš komentár